You are here

Európske smernice o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci

European directives on safety and health at work
Smernica je právny akt, ako sa stanovuje v Zmluve o EÚ. Je záväzná v celom svojom rozsahu a členské štáty sú povinné transponovať ju v stanovenej lehote do vnútroštátneho práva.

Podľa článku 153 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je EÚ oprávnená prijímať smernice týkajúce sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Rámcová smernica so širokým rozsahom uplatňovania, ako aj ďalšie smernice zamerané na osobitné aspekty týkajúce sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci predstavujú základ pre európske právne predpisy v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia.

Členské štáty môžu pri transponovaní smerníc EÚ do vnútroštátneho práva prijať prísnejšie pravidlá na ochranu pracovníkov, takže legislatívne požiadavky v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci sa môžu v rámci jednotlivých členských štátov EÚ líšiť.

Smernice podľa jednotlivých tém

Súhrny smerníc sú k dispozícii iba v anglickom jazyku, ale odkaz na konci každého z nich je nasmerovaný na úplné znenie smernice vo všetkých jazykoch EÚ.

Okrem rámcovej smernice sa prijal súbor jednotlivých smerníc zameraných na osobitné aspekty bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Rámcová smernica sa však naďalej uplatňuje vo všetkých oblastiach, ktorých sa jednotlivé smernice týkajú. Ak jednotlivé smernice obsahujú prísnejšie a konkrétnejšie ustanovenia, majú tieto osobitné ustanovenia prednosť. V jednotlivých smerniciach sú prispôsobené zásady rámcovej smernice:

  • konkrétnym úlohám (napr. ručnému zaobchádzaniu s bremenami)
  • osobitným nebezpečenstvám pri práci (napr. vystaveniu nebezpečným látkam alebo fyzikálnym faktorom)
  • osobitným pracoviskám a odvetviam (napr. dočasným pracoviskám, ťažobným priemyselným odvetviam, rybárskym plavidlám)
  • osobitným skupinám zamestnancov (napr. gravidným ženám, mladým zamestnancom, zamestnancom s pracovnou zmluvou na určitý čas)
  • určitým aspektom súvisiacim s prácou (napr. organizáciou pracovného času).

V jednotlivých smerniciach sa vymedzuje spôsob posudzovania týchto rizík a v niektorých prípadoch sa stanovujú hraničné hodnoty pre isté látky alebo činidlá.

Na aspekty zdravia a bezpečnosti sa okrem toho vzťahujú aj niektoré smernice EÚ založené na článku 114 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Na tomto právnom základe bol prijatý súbor technických smerníc v rámci tzv. nového prístupu, pričom európske organizácie pre normalizáciu – Európsky výbor pre normalizáciu (CEN), Európsky výbor pre normalizáciu v elektrotechnike (CENELEC) a Európsky inštitút pre telekomunikačné normy (ETSI) — stanovujú a pravidelne aktualizujú európske normy.

Európsky legislatívny proces 

V Strategickom rámci EÚ v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci na obdobie rokov 2014 – 2020 sa ustanovuje politický rámec európskej politiky v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Východiskovým bodom legislatívnych iniciatív na európskej úrovni je legislatívny návrh vypracovaný Európskou komisiou. Európska rada a Európsky parlament prijímajú smernice EÚ v rámci „riadneho legislatívneho postupu“. V niektorých prípadoch delegujú legislatívnu právomoc na Európsku komisiu v záujme prispôsobenia smerníc technickému pokroku.

Významnú úlohu v európskom rozhodovacom postupe v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zohrávajú európski sociálni partneri , keďže v jeho rôznych fázach musia byť zapojení do konzultácií. V Zmluve o fungovaní Európskej únie sa počíta aj s možnosťou uzatvárať autonómne dohody. Európsky sociálny dialóg dosiaľ viedol k prijatiu niekoľkých autonómnych dohôd.

Historický kontext právnych predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci

Prvé európske smernice o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci sa prijali na základe všeobecných ustanovení o harmonizácii trhu. Táto skutočnosť bola dôsledkom toho, že až do polovice 80. rokov 20. storočia v zmluve nebola zakotvená priama legislatívna právomoc v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Dovtedy sa bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci považovala za doplnok harmonizácie trhu a hospodárskych politík Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Na tomto základe sa prijala, napríklad, smernica 77/576/ EHS o harmonizácii vnútroštátnych predpisov o bezpečnostných značkách na pracovisku a smernica 78/610/ EHS o harmonizácii limitov expozície monomérom vinylchloridu pri práci.

Krok vpred predstavoval Jednotný európsky akt z roku 1987, v ktorom sa v rámci zmluvy zaviedli nové právne ustanovenia o sociálnej politike a jeho cieľom bolo „zlepšovanie najmä v oblasti pracovného prostredia, bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov“. Začlenením tohto ustanovenia do zmluvy sa zdôraznil význam bezpečných pracovných podmienok. Nová sociálna kapitola okrem toho poskytla plnú moc Európskej komisii na podporu sociálneho dialógu medzi zamestnávateľmi a zástupcami odborov na európskej úrovni.

Amsterdamskou zmluvou z roku 1997 sa začlenením sociálnej dohody do zmluvy legislatívna právomoc v oblasti európskych sociálnych politík ešte viac posilnila. V Lisabonskej zmluve – okrem toho, že sa v nej prečíslovali články o sociálnej politike – sa zachovala podstata ustanovení bývalého článku 136 a nasledujúcej Zmluvy o ES (v súčasnosti článok 151 a nasledujúcej Zmluvy o fungovaní Európskej únie).