Od 70. rokov 20. storočia sa uznáva, že kombinácia informačných a komunikačných technológií disponuje potenciálom umožňujúcim premiestnenie práce. V 80. rokoch sa pozornosť zamerala na prácu na diaľku (teleworking), čo znamenalo presun práce z tradičnej kancelárie do domova pracovníka. V 90. rokoch bolo zjavné, že práca by sa mohla presúvať aj na medzinárodnej úrovni, a tento rozvoj sa stal známym ako „offshore outsourcing“ (presúvanie procesov do iných krajín). V nasledujúcom desaťročí vznikli veľké medzinárodné spoločnosti poskytujúce mediačné služby na diaľku, ktoré v čoraz väčšej miere využívali postupy opísané ako „global sourcing“ (celosvetové obstarávanie), v rámci ktorých bolo možné spájať pracovníkov z rôznych častí sveta podľa potreby v záujme poskytovania konkrétnych služieb bez ohľadu na to, kde sa nachádzali. V tomto desaťročí dosiahol tento vývoj kritickú mieru tým, že umožnil vytvoriť úplne nové formy organizácie práce koordinované prostredníctvom internetových platforiem.